V týchto dňoch sú cintoríny osvetlené viac ako inokedy. Nuž sme kresťanská krajina a chodíme zapáliť sviečky na hroby našich drahých zosnulých. Je to predsa stáročná kresťanská tradícia...
Popri nej sa aj u nás začína udomácňovať iná tradícia, ktorá sa spája so zosnulými – Halloween. Tá prišla k nám podobne ako sviatok sv. Valentína z Ameriky. Korene tohto sviatku siahajú až do obdobia pohanských keltských druidov v Írsku a na britských ostrovoch. Spájal sa s predstavami o návrate duchov zomrelých a o duchovných bytostiach, ktoré si treba nejako udobriť. Tento sviatok sa slávi každoročne 31. októbra. Sprevádzajú ho vyrezávané osvetlené tekvice, rozdávanie sladkostí, strašidelné kostýmy a masky často dekorované ľudskými lebkami či kostrami. Nemožno odignorovať, že tieto motívy vedome oslavujú čarodejníctvo, démonické postavy a komunikáciu s duchovným svetom, ktorú Biblia vyslovene zakazuje (5M 18,9 nn). Samozrejme nie každé dieťa, ktoré sa oblečie do nejakého kostýmu koná pohanský rituál, ale netreba tento faktor podceňovať. Ako každý sviatok aj Halloween je skôr spoločenská a komerčná záležitosť, ktorú obchodníci s nadšením podporujú.
Názov Halloween je skrátená forma z „All Halloows‘ Eve“ – „Predvečer sviatku všetkých svätých“ a naznačuje, že dnešná forma Halloweenu je zmesou keltskej ľudovej tradície, stredovekých kresťanských zvykov a americkej konzumnej kultúry.
Kresťanský sviatok Všetkých svätých má korene v 8. storočí, kedy pápež Gregor II. zasvätil kaplnku v bazilike sv. Petra v Ríme všetkým svätým. Tento sviatok sa slávil 1. novembra. Neskôr sa rozšíril do celej západnej Európy. Podľa učenia katolíckej cirkvi sú svätými tí, ktorí zomreli v Božej milosti a sú úplne očistení od svojich hriechov a už dosiahli nebeskú blaženosť.
Nasledujúci deň, 2.novembra, dostal názov Spomienka na všetkých verných zosnulých (Dušičky). Je to v katolíckej cirkvi deň modlitieb za všetkých zosnulých veriacich a je úzko spojená s katolíckym učením o očistci, o spoločenstve svätých a posmrtnom živote. Očistec je určený tým, ktorý už patria Bohu, ale nie sú ešte pripravení na jeho prítomnosť a musia byť očistení od následkov svojich hriechov v ohni očistca. Živí môžu zosnulým pomáhať skrátiť dobu v očistci prostredníctvom modlitieb, eucharistickou obetou, skutkami lásky a získaním odpustkov za zosnulých. Zapaľovaním sviečok na cintorínoch sa prejavuje nádej na vzkriesenie a večný život. Predstavy o očistci v katolíckej cirkvi sa formovali v priebehu storočí a boli oficiálne kodifikované až v 13.st. Možnosť modlitby a obety za mŕtvych katolícka cirkev odvodzuje predovšetkým z 2. knihy Makabejcov (12,43-46 ), ktorá sa radí medzi apokryfy a nie kanonické biblické knihy.
Čo na to hovoria protestanti? Nuž v Svätom Písme sa nenachádza žiadna zmienka o potrebe modlitieb za zosnulých veriacich. Z akého dôvodu by veriaci po svojej smrti potreboval ďalšie očisťovanie? Je to spochybnenie dostatočnosti obeti Pána Ježiša Krista. Ak Kristova obeť na kríži dokonale zmierila človeka s Bohom, čo viac ešte treba? List Hebrejom je v tomto nekompromisný: „sme posvätení donesenou obeťou tela Ježiša Krista, raz navždy“ a podobný výrok „na ich hriechy a ich neprávosti si už viac nespomeniem“ (Hebr.10,10.17). O zosnulých píše apoštol Pavol: „Nechceme však, bratia, aby ste nevedeli o zosnulých, aby ste sa nermútili ako ostatní, ktorí nemajú nádej. Lebo keď veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak aj Boh privedie spolu s Ním všetkých, ktorí zomreli v Ježišovi.“ (1Tes 4,13nn). Pavol sám vedel, že po svojej smrti bude so svojím Pánom: „Tiahne ma to z oboch strán: túžim už umrieť a byť s Kristom, a to by bolo iste omnoho lepšie, ale pre vás je potrebnejšie, aby som zostal v tele“ (Fil 1,23). Korinťanom píše, že sa teší na nový „príbytok z neba“, keď raz svoj starý „vyzlečie“ a bude „bývať doma u Pána“ (2K 5,1-8).
Takže máme sa na čo tešiť!